Příběhy paruretiků | Stydlivymechyr.cz - strach z močení před lidmi

Příběhy paruretiků

Zde si můžete přečíst příběhy lidí, kteří si s parurézou zažili svoje. Jistě vám některé příběhy nejsou zcela cizí. Máte podobné, nebo naopak odlišné zážitky? Nebojte se je poslat na email uvedený v kontaktech! Budeme velmi rádi, když se přidáte i vy. Více příběhů naleznete na fóru pod tímto odkazem: http://stydlivymechyr.cz/forum/40-muj-pribeh

 


Jajda
Cesta do Anglie v roce 1999
V září roku 1999. jsme letěli do Anglie na školení od jedné firmy. V naději klidného letu, s klidným močením, jsem si dal jedno pivko, bohužel to bylo málo. Let se proměnil v muka, pocení, zarudnutí v obličeji, žilky v očích, nervozitu a stud. Každou chvíli jsem absolvoval cestu na WC a marně, blok byl příliš velký, nakonec se povedlo, chvála bohu, bohužel jsem si neprávem zasloužil nálepku člověka kterému je špatně z létání. Samotný pobyt v cizí zemi byl tak říkajíc, na pohodu, měli jsme každý svůj pokoj a sociální zařízení.

Strašná zkušenost z nemocnice
Před pár dny jsem nastoupil do nemocnice s tříselnou kýlou, která mě trápila min. 5 let. Po absolvování přijímacího dotazníku mě sestřička dovedla do pokoje, kde mi sdělila: „budete oholen“, pohotově jsem odvětil: „já se holím“, to jí nějak rozhodilo, v ten den se už neukázala. Byl jsem rád, protože mi měla přinést čaj a pravděpodobně naštěstí zapomněla. Na pokoji jsme byli dva, toaleta a sprcha taktéž. Na záchod jsem šel po půlnoci, až když spolunocležník spal (cca po 11 hodinách). Od té doby jsem nebyl na toaletě, po raní operaci mě převezli ještě ke všemu do jiného pokoje, kde jsme byli tři, až ve 21:00 (cca. po 20 hodinách) kdy mě přepadali mdloby přišel pan doktor na kontrolu. Po přemlouvání, ať mě pustí domů, že mi je dobře a následném odmítnutí, jsem se potupně přiznal, že se nemůžu vyčůrat a on mě vycévkoval. Druhý den mě čekal další boj o cévku, kdy zase jako exot značně rozčílený jsem vysvětloval svůj problém s močením a přemlouval houf doktorů a sexy sestřiček aby mi jí nechali do dalšího dne, kdy jsem měl jít konečně domů, u jednoho doktora jsem si všiml neprofesionálního úšklebku. Tahle paruréza je peklo a ponížení, to mi ukázala tato zkušenost…

Snad tyto příběhy potěšily postižené tímto, na první pohled banálním a směšným problémem, i ty zdravé.

Tak hodně zdaru při řešení tohoto problému. Já mám v plánu navštívit psychiatra, zatím hledám vhodného, na prvním dojmu hodně záleží.

Pozn.: Nebojte se o paruréze mluvit s ostatními, sdělte své problémy v nemocnici a nenechte se odbýt, trvejte na svém. Nepít není dobré řešení, přináší velká zdravotní rizika. Honza

 


Leon
Prečo píšem tento príbeh

Je to jednoduché. Chcem tu len ľudom povedať to, čo som zatiaľ nikomu nepovedal. A hlavne ľudom, ktorí tento problém majú a vedia o čom budem v nasledujúcich riadkoch písať. Veď bežnému človeku by sa asi tento problém zdal pravdepodobne smiešny. Aj to je dôvod prečo o tom dodnes nikto z mojich blízkych nevie. A nenašiel som vo svojom okolí osobu v ktorej by som mal takú dôveru, aby som sa o tomto porozprával.
Ako to začalo...

Nad touto otázkou sa veľmi často zamýšľam a nenachádzam odpoveď. Veď keď sa vrátim do detstva tak nájdem mnoho prípadov keď som sa dokázal vymočiť prakticky všade kde to na mňa prišlo. A samozrejme ani cudzia osoba hlavne vo forme kamaráta nebola prekážkou. Spomínam si ako sme sa raz vyčúrali s mojim kamošom v bytovke pod schody. Neviedol nás k tomu ani tak plný mechúr ako skôr detské šibalstvo. Šlo to prakticky všade a podobných príbehov mám z detstva viacej. Ale bod v ktorom som už nemohol nemôžem dodnes nájsť. A myslím že keby som ho našiel asi by ma to posunulo o hodný kus dopredu v boji s touto fóbiou. Príčina bude určite niekde v detstve. Tým som si istý. Viem ale že už na základnej škole som tento problém mal. A tak samozrejme som sa záchodom vyhýbal a snažil sa vydržať až do príchodu domov. Keď to už naozaj nešlo tak som to riešil cez hodinu tým, že som sa vypýtal na WC v čom mi bolo vyhovené. Moc som to nezneužíval, lebo učiteľky boli celkom háklivé na takéto vypytovanie sa na záchod cez hodinu. Pre mňa to však bola cesta ktorou som mohol ísť lebo som vedel že počas hodiny je malá šanca že niekoho na záchodoch stretnem. Horšie to už bolo pri školských výletoch. V škole stačilo vydržať tak 7 hodín. No celodenný výlet tak to bolo silné kafé. Samozrejme tak ako mnoho z vás aj ja som to vyriešil obmedzeným množstvom tekutín. Vyzeral som ako zdochnutý pes, lebo som bol nielen bez tekutín ale aj bez nálady. Počas toho dna sa vždy niečo nazbiera aj keď nepijete a ten pocit sa dostaví. A pritom ma deptala aj moja neschopnosť vykonať tento tak samozrejmý úkon pre všetkých naokolo.

Čaro strednej a kopa výmyslov.....

Prišla stredná škola a dospievanie. Stále som sa pasoval s touto chorobou. Na strednej si samozrejme už aj spolužiaci začali viacej všímať že akosi s nimi nechodím na záchod a PREČO bola ich otázka... Tak toto ich trápilo. Niekedy som s nimi aj išiel ale samozrejme nemočil som. V škole na záchode bolo také okno a tak som si pozrel na chvíľu ten skvelý výhľad. Keď sa pýtali prečo sa nepridám tak som si vymyslel vždy niečo vtipné ako napríklad „to vieš kým ho rozmotám“... obrátil som to na srandu a všetky možné iné veci. Na strednej som úspešne zvládol lyžiarsky výcvik. Chcel som sa mu všemožne vyhnúť, ale už sa to ozaj nedalo. A tak som sa ocitol na izbe s piatimi spolužiakmi. Pre moje karty hralo, že sme tam mali záchod (ostatné izby boli menšie bez záchodov a obyvatelia tých izieb chodili do spoločných). Samozrejme obmedzil som pitie na minimum a hľadal chvíle kedy bude na izbe čo najmenej členov partie alebo keď sa budú niečím zaujímavým zaoberať a na záchode som to v pohode zvládol. Dokonca som si začal všímať kto kedy chodí na záchod aby som sa približne zorientoval a vyhol sa akémukoľvek stretu. Ako sa partia na strednej utužovala tak sa samozrejme začalo chodiť do mesta na žúrky a podobné akcie. Taktiež chaty a pod. Pár krát som z mojich rodičov urobil tie najprísnejšie beštie tohto sveta a tvrdil som že mi na chatu zakázali ísť. Čo sa týkalo chodenia do mesta do barov tak som samozrejme spravil dáke výnimky, ale vždy som sa vyhol pitiu alkoholu lebo viem že by som potom musel ísť. Taktiež návštevu mesta som skresal a hýrenie dlhé hodiny neprichádzalo do úvahy. A takýmto spôsobom som sa v podstate izoloval. Podobné to bolo s behačkami po sídlisku. Tomu som sa tiež vyhýbal. Keď aj po mňa niekto prišiel tak som ho odbil čímkoľvek čo v mojej hlave vzniklo v priebehu sekundy. Mnohí to nechápali. Takže takýmto štýlom som naozaj kamarátov nemal veľa. Na strednej som prišiel skutočne o veľa z tých zábav a chát čo zažili ostatný. Dnes to ľutujem ale aj napriek tomu moje roky na strednej považujem za najlepšie obdobie a snažil som si užívať fajn kolektív. Dnes viem že som prišiel o veľa. Tak ale toto určite poznáte. Neprišiel som však len o čas s mojimi spolužiakmi a priateľmi ale aj o tie pekné chvíle rodinné keď som sa „úspešne“ vyhol rodinnej dovolenke v Chorvátsku a Taliansku. Ale predstava cestovať niekoľko hodín autobusom a vykonať potrebu kdesi pri ceste s ďalšími cestujúcimi mi pokrčila čelo. Keď si teraz tak spomínam musím ešte niečo napísať čo sa týka jednej silvestrovskej noci keď som veľmi úspešne s pár ľuďmi za chrbtom vymočil neďaleko námestia na ktorom poskakovali stovky ľudí. Ale k tomuto príbehu patrí aj dodať že domov ma museli odniesť. V alkoholovom opojení to šlo tak neskutočne dobre. Neskôr som o tom čítal že je to tak aj u iných a to že alkohol odbúrava tieto zábrany atď. V skutočnom živote však nemôžem byť napratý každý deň aby som mohol v pohode močiť.

Po škole a ďalej....

Po strednej som samozrejme hľadal prácu, keďže pokračovať v štúdiu som už nechcel (čo som možno urobil chybu : - ). A tak som sa zamestnal v jednom väčšom závode. Ešte pred tým sa mi podarilo odmietnuť ponuku jedného známeho na prácu v zahraničí. Dôvod je zrejme známi. Obával som sa ako to bude v tomto závode fungovať hlavne čo sa týka tejto mojej fóbie. Dostalo sa mi však šťastia keď som zistil, že na šatni mám záchod a je prakticky nepoužívaný, lebo ostatný chodia na záchody čo sú bližšie k pracovisku. Oni idú na záchod tam a ja na šatňu. Už to tak držím pár rokov. A tiež som musel odmietnuť pár akcií čomu sa všetci samozrejme čudujú a bývali už aj poznámky či pre mňa niesú dobrá partia. Vtedy ma takéto reči naozaj mrzia. Ale viem že keby som nepoznal tento problém tiež by som to dáko tak vnímal.

Dačo na záver

Toto je skutočne len to stručné čo som sem chcel napísať a teraz sa mi možno trochu uľavilo (na duši samozrejme ) Napriek všetkému v mojom prípade cítim isté zlepšenie. Snažím sa čo najviac v tejto veci pozitívne sa pozerať na celú túto fóbiu. Minule som dokonca skúsil ísť sa vymočiť na záchod keď v miestnosti ku ktorej záchod patrí bola istá osoba. Chvíľu to trvalo ale nakoniec sa podarilo. Bol to kolega ktorí sa prezliekal na šatni. Všimol som si že mi podohlo keď som s ním viedol počas močenia hlasnejší rozhovor aby sme sa počuli. Určite tu zahral svoju úlohu aj fakt, že to nie je celkom tak cudzia osoba, ale už sa poznáme. Povedal som si že takýchto pokusov urobím viacej. Snáď sa to podarí a posuniem sa vpred. Do budúcna teda Vám všetkým aj tomuto webu prejem všetko dobré a veľa šťastia pri zdolávaní tejto fóbie.

Děkujeme autorovi za jeho příspěvek a těšíme se na Vaše další.

Přihlášení

Novinky

Anketa

Závěrečná práce po stránce přínosu

Líbí se mi, je pro mě přínosná
(72.2%)
Líbí se mi, ale je pro mě příliš odborná
(5.6%)
Je dobrá, ale přivítal bych spíše příručku, která by popisovala léčbu
(11.1%)
Je ucházející, většinu informací už ale znám
(5.6%)
Příliš se mi nelíbí, nepřináší nic nového
(0%)
Nelíbí se mi
(5.6%)
Celkem hlasů: 18
Hlasování v této anketě již bylo ukončeno.
Ukázat podrobnosti
© Stydlivy-mechyr.cz 2010 - 2013
Tvorba webových stránek vddesign.cz / Design: Němec webdesign Kvízy